Header Ad

Šport a zdravie

Najčítanejšie

Ako Stanislav nekúpil použité stroje a o firmu prišiel (fejtón)

Štatistiky hovoria, že väčšina skrachuje kvôli zlému cash flow. Toto je príbeh stavebnej firmy pána Stanislava, ktorú postihol rovnaký osud. Hoci je fiktívny, podobnosť so skutočnými udalosťami nie je náhodná. Je totiž inšpirovaný reáliami podnikateľského prostredia.

 

Pán Stanislav začal podnikať ako tridsaťročný, na začiatku deväťdesiatych rokov. Mal skúsenosti zo stavebných prác a nebál sa neustále sa zlepšovať. Darilo sa mu teda pretĺkať aj na dnešné pomery veľmi drsným podnikateľským prostredím, v ktorom vládla korupcia a výpalníctvo. S menšími prestávkami v podnikaní zvládol dokonca aj krízu v r. 2009.

 

Stanislav mal vlastnosť, ktorá mnohým dnešným podnikateľom chýba – disponoval prirodzenou autoritou a bol rodeným lídrom. Žoviálny šesťdesiatnik, ktorý do práce chodil vo flanelovej košeli a sedenie v kancelárii bral iba ako nutné zlo. Omnoho častejšie ho bolo vidno na pľaci, kde kontroloval priebeh prác a fušoval do remesla majstrom. Tí to však rešpektovali, keďže vedeli, že sú to najmä jeho skúsenosti, ktoré posúvajú firmu vpred zakaždým, keď začne stagnovať. Mohli za ním kedykoľvek prísť po radu s akýmkoľvek problémom.

 

Mal však aj svoje slabšie chvíľky. Miestami nadobúdal pocit, že vie všetko najlepšie a nenechal si poradiť. Nemal rád prácu s peniazmi, číslami, tabuľkami a tlačivami, preto zamestnal šikovnú účtovníčku Danku. Tá mala okrem každodenných papierovačiek na starosti aj dozor nad finančnými tokmi firmy. Vďaka jej štyridsaťročným skúsenostiam dokázala presne spočítať, kde má firma rezervy a kde by, naopak, mala šetriť. Takisto dokázala predvídať dobré i tie horšie časy. Danka sa so Stanislavom dokonale dopĺňala a často fungovala aj ako jeho názorová oponentka.

 

Jedného dňa prišla pre firmu veľká príležitosť – subdodávateľská zákazka v hodnote niekoľkých miliónov eur pre jednu z najväčších stavebných firiem na Slovensku. Problémom však bol obmedzený strojový park stanislavovej firmy. „Čo takto požičovňa stavebných strojov?“ navrhla Danka. „Nebudem predsa platiť za stroje, ktoré nie sú moje,“ oponoval jej Stanislav. Danka už začínala šípiť, že toto nebude jednoduché. „Veď nemusíme kupovať nové bagre, niektoré firmy odpredávajú použité stroje. Ušetrili by sme možno aj sto, dvesto tisíc,“ nevzdávala sa.

 

Stanislav sa hlboko zamyslel a už-už sa zdalo, že pripustí aj iný názor. Oponoval však ďalej: „Použité stroje rovná sa staré stroje. Ktovie, v akom sú stave. Kupovať vraky za desiatky tisíc, ešte to tak. Nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci.“

 

„Ale veď svoju robotu urobia takmer rovnako,“ dodala Danka ďalší argument do boja. „Ako by sme tam pred všetkými vyzerali? Prídeme na stavbu, všetci nové naleštené Caterpillary a my staré hrdzavé mašiny. Ako takí žobráci, veď budeme všetkým na smiech.“

Stanislav bol pevne rozhodnutý zakúpiť štyri čisto nové bagre a vyzeralo to tak, že s ním nepohne ani stádo volov. „Ako chceš, ale upozorňujem ťa, že na to nemáme a takýto vysoký úver alebo leasing by bol pre nás momentálne príliš rizikový,“ dodala rezignovane Danka.

 

Firma teda nakúpila stavebné stroje, začala pracovať, no po prvých zaplatených faktúrach prišli problémy. Splatnosť sa stále predlžovala a dodávateľ im dlžil peniaze už za pol roka prác. Na platy zamestnancov, úhrady faktúr živnostníkov, servis strojov a ďalšie režijné náklady musela Danka minúť celú finančnú rezervu firmy. Ani to však nestačilo a na jej stole sa začali hromadiť upomienky, predžalobné výzvy, ale aj exekučné príkazy.

 

Vo firme totiž viac než kdekoľvek inde platí, že „čo je doma, to sa počíta“. Desaťtisíc na firemnom účte má väčšiu hodnotu než stotisíc vo vyfakturovaných pohľadávkach, ktoré firma uvidí možno o rok, ak vôbec. „Kiež by som ťa bol počúvol a ušetrili by sme aspoň tých päťdesiat či stotisíc,“ uznal nakoniec Stanislav. Bolo však už neskoro a firma túto ranu nerozdýchala.

    Vložte komentár

    Vaša mailová adresa nebude zverejnená.*